Ráno vstanem. Uvarím si čaj. Otvorím počítač.
A niekde hlboko vo vnútri cítim, že sa niečo zmenilo. Je to ako keď stojíš pri rieke, ktorú poznáš roky, a zrazu si uvedomíš, že voda tečie trochu inak. Nedokážeš povedať, odkedy. Len vieš, že smer už nie je ten istý.
Príbeh, ktorý sa opakuje
Premýšľam nad tým, že to náramne pripomína moment, ktorý má každá generácia. Ten bod, keď sa niečo staré rozpadá a niečo nové sa ešte len učí dýchať. A ľudia sa vtedy nerozdelia podľa inteligencie. Skôr podľa toho, ako sa postavia k neznámu.
Dlho nad tým meditujem, aby som vytiahol podstatu a skúsim použiť staré príbehy. Ja proste milujem čítať rozprávky a príbehy, pomáha mi to oddeliť vedomosti od múdrosti.
Had v raji
Prišiel s otázkou: „Prečo by ste nemali?"
Ten hlas mi niečo náramne pripomína, zdá sa že sa dotýkame rovnakého jablka ako Adam s Evou. Otázka znie: „Počujeme ten tichý hlas v nás alebo ho necháme prehlušiť rozumným argumentom?"
Ježiš na púšti
Pokušenie neznelo ako zlo. Znelo ako riešenie. Skratka. Efektívnosť.
„Máš hlad? Urob chlieb."
„Chceš presvedčiť ľudí? Urob zázrak."
„Chceš zmeniť svet? Vezmi si moc."
Každá ponuka dávala racionálny zmysel.
Prométheus
Dal ľuďom oheň. Technológiu. Moc.
Dar, ktorý posunie civilizáciu, nikdy nie je len dar. Vždy niečo zmení aj vnútri človeka. A cenu často nevidno hneď.
A potom som si uvedomil
Tentoraz oheň nepadol z neba. Objavil sa na obrazovke.
Najprv ako pomocník. Ako úľava.
„Nemusíš nad tým tráviť hodiny."
„Nemusíš všetko vedieť."
Pamätám si prvý moment, keď som si nechal vygenerovať text. Pozeral som naň a cítil som zvláštny mix obdivu a nepokoja.
Nebolo to lepšie než to, čo by som napísal ja. Ale bolo to dosť dobré, dokonca v niečom oveľa lepšie, lebo nie vždy dokážem držať tú štruktúru a objem informácií, ktoré chcem destilovať. Gramatika, napriek tomu, že mama učiteľka ma vydrezúrovala na diktátoch, časom to je z časti fuč.
A v tej „dosť dobré" kvalite sa skrýva veľká otázka.
Čo sa stane s človekom, keď už nie je potrebný na výkon?
Nie filozoficky, poďme na to prakticky.
Ak si desať-dvadsať rokov budoval zručnosť, ktorá sa zrazu dá nahradiť za desať sekúnd, niečo sa v tebe pohne. Keď pozreme na to ako prebieha vzdelávanie, čo učíme deti.
Prichytil som sa pri otázke:
Ak nie som ten, kto píše, kto som?
Táto otázka je nielen podľa mňa, jednou z hlavných otázok človeka. A odpoveď je relevantná v každom čase, tak si dopraj ten čas, zavri oči, spýtaj sa a počkaj na odpoveď. Vždy keď to potrebuješ, ak nemáš čas, tak o to dlhšie pobudni v tom stave.
Tri spôsoby, ako sa s tým vysporiadať
Vidím okolo seba rôzne reakcie. A niektoré z nich cítim aj v sebe.
Únik dovnútra
„Nemá to zmysel. Aj tak nás to nahradí."
To nie je len ekonomický strach. To je strach zo straty hodnoty.
Únik von
„Vráťme sa späť. Toto nie je prirodzené."
Rozumiem tej túžbe. Spomaliť. Vypnúť. Odísť. Ale nie som si istý, či útek vyrieši otázku, ktorú si budeme musieť položiť tak či tak.
Zostať
Tretia možnosť je menej dramatická. Zostať. Dýchať. Pozerať sa na to bez paniky aj bez slepého nadšenia.
A položiť si jednoduchú otázku: Kde je moja skutočná hodnota?
Pre mňa toto je hlavný dar, ktorý nám nová technológia prináša – stretnúť sa so svojou podstatou.
Postupne mi dochádza
Možno problém nie je v tom, že stroje vedia vykonávať. Možno problém je, že sme sa príliš dlho definovali vykonávaním.
AI vie robiť veci neuveriteľne rýchlo. Ale stále jej musím povedať, čo má robiť. Samozrejme sú tu už autonómni agenti, ale prvotný impulz a nastavenie prichádza od človeka.
Musím sa rozhodnúť:
- Čo má vzniknúť.
- Pre koho.
- Prečo.
A to „prečo" mi zatiaľ nikto nevzal.
Nie som programátor preto, že viem písať kód. Ale preto, že rozmýšľam nad tým, ako má systém slúžiť ľuďom.
Možno sa teda nemení moja hodnota. Mení sa len miesto, kde ju hľadám.
Druhá vec, ktorú cítim
Mali by sme o tom hovoriť. Aby sme si uvedomili, čo prichádza, ako sa s tým vysporiadať. Bez hlbokého prijatia a hľadania postoja vzniká panika, extrém a žiadne riešenie.
- Čo sa stane, ak milióny ľudí prídu o prácu?
- Ako sa zmení ekonomika?
- Čo budeme považovať za hodnotu?
Nemám pre vás hotové odpovede. Ale ticho mi príde nebezpečnejšie než otázky.
A potom je tu ešte niečo
Najväčší problém podľa mňa nie je to, že sa staneme zbytočnými. Ale to, že sa budeme snažiť byť ako stroje. Efektívnejší. Rýchlejší. Optimalizovaní.
A zabudneme, že hodnota človeka nikdy nebola len v produktivite.
Je v tom, že vie cítiť. Milovať. Trpieť. Tvoriť niečo, čo nemá okamžitý ekonomický zmysel.
Ak mi technológia ušetrí čas, otázka nie je, koľko toho ešte vyprodukujem. Otázka je, kým budem v tom čase.
Neviem, ako to dopadne
Naozaj neviem. Možno sa mýlim. Možno to celé bude menej dramatické, než sa zdá. Možno viac.
Mňa to vedie viac skúmať seba, nechať sa inšpirovať, rozprávať sa o tom. Modlím sa, aby sme naozaj využili potenciál, ktorý nám táto zmena prináša.
Ak to v tebe niečo pohne, nemusíš to zdieľať. Stačí, ak sa nad tým na chvíľu zastavíš.
Možno práve to je dnes ten najtichší, ale najdôležitejší čin.